Stručná všeobecná charakteristika prírodných hodnôt a krajiny okolia Fiľakova

Fiľakovo sa nachádza v orografickom celku Cerová vrchovina, v podcelku Fiľakovská brázda. Najvyšší vrch Cerovej vrchoviny je Karanč (725 m), ktorý sa nachádza na hranici Slovenskej a Maďarskej republiky, 12 km juhozápadne od Fiľakova. Rozpätie nadmorských výšok v katastrálnom území Fiľakova je 185 až 350 m. Cerovou vrchovinou (kóty Medvedia výšina /659 m/, Pohanský hrad /578m/, Veľký Bučeň /514 m/) prechádza rozvodnica Ipľa a Tisy. Katastrálnym územím z juhu na sever tečie tok Belina, patriaci do povodia Ipľa. Ročný úhrn zrážok v území je okolo 600 mm. Priemerná ročná teplota vzduchu je 8,4 - 9 ºC, v januári -3,8 - -4 ºC, v júli 20 - 21 ºC. Z geologického hľadiska je územie prevažne tvorené neogénnymi pieskovcami a vulkanitmi. Z pôd prevládajú hnedozeme, v menšej miere sa nachádzajú regozeme, kambizeme a pseudogleje, v údoliach aj fluvizeme. Reliéf Cerovej vrchoviny je inverzný, t.j. v procese erózie sa lávové prúdy vypĺňajúce doliny stali chrbtami, pôvodné chrbty sa zmenili na údolia. Charakteristickou črtou územia je výrazná členitosť reliéfu.

Centrálna časť Cerovej vrchoviny na výmere 16 771 ha je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina, ktorá sa nachádza najbližšie 4 km juhovýchodne od Fiľakova. Bodovou súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina je hradný vrch Fiľakovo. K katastrálnom území Fiľakova sa nenachádzajú maloplošné chránené územia (MCHÚ) s vyšším (5. a 4.) stupňom ochrany. Medzi Fiľakovu najbližšie MCHÚ patria: Prírodná pamiatka Belinské skaly (k.ú. Belina), Prírodná pamiatka Čakanovský profil (k.ú. Čakanovce) Prírodná rezervácia Kerčík (k.ú. Šávoľ), Národná prírodná rezervácia Pohanský hrad (k.ú. Šurice, Stará Bašta), Národná prírodná rezervácia Šomoška (k.ú. Šiatorská Bukovinka), Prírodná pamiatka Soví hrad (k.ú. Šurice). Územie Chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina sa stalo vo februári 2008 súčasťou siete NATURA 2000, Chráneným vtáčím územím Cerová vrchovina - Porimavie. Prírodovedne najhodnotnejšie a najzachovalejšie biotopy Cerovej vrchoviny na výmere približne tri a pol tisíc ha tvoria ďalšiu súčasť siete NATURA 2000 a to Územie európskeho významu.


Rastlinstvo

Územie v okolí Fiľakova patrí do fytogeografickej oblasti panónskej flóry (Pannonicum), obvodu pramatranskej xerotermnej flóry (Matricum) a k okresu Ipeľsko-Rimavská brázda. Flóra územia je bohatá, súčasné poznatky hovoria o výskyte približne 1200 taxónov vyšších rastlín v území Cerovej vrchoviny. Ak zohľadníme aj územie prislúchajúce zo strany Maďarskej republiky (/CHKO/ Karancs-Medves Tájvédelmi Körzet), tak počet taxónov vyšších rastlín širšieho okolia je viac ako 1300. Charakteristickou črtou vegetácie územia je prelínanie sa horských, chladnomilných a panónskych, výrazne teplomilných druhov. Severné svahy a úzke doliny orientované na sever sú miestami výskytu niektorých horských druhov ako zubačka žliazkatá (Dentaria glandulosa), baza červená (Sambucus racemosa) a jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia). Naopak južné svahy osídľujú teplo- a suchomilné druhy, ktoré sú na rozdiel od predošlých vo väčšom zastúpení. Sem patrí napr. mechúrnik stromovitý (Colutea arborescens), ľan chlpatý (Linum hirsutum) alebo zlatofúz južný (Chrysopogon gryllus) a iné. Z územia je doposiaľ známy výskyt 35 chránených rastlín. 201 taxónov je zaradených do červeného zoznamu.

Medzi najčastejšie sa vyskytujúce lesné biotopy (v katastrálnom území Fiľakova) patria dubovo-cerové lesy a dubovo-hrabové lesy. V širšom území sa nachádzajú aj kvetnaté a kyslé bukové lesy, sucho a kyslomilné dubové lesy. Na skeletnatých pôdach lipovo-javorové sutinové lesy, v blízkosti tokov jelšové podhorské lesy. Vzácne a pomiestne sa na výslnných a skeletnatých stráňach vyskytujú aj teplomilné submediteránne dubové lesy. Veľkú časť lesov Cerovej vrchoviny už ovplyvňuje výskyt nepôvodnej dreviny agáta bieleho (Robinia pseudoacacia). Malú časť lesov tvoria porasty vysadených ihličnatých drevín, hlavne borovice lesnej (Pinus sylvestris).

lan chlpaty
Ľan chlpatý

dubovo - cerove lesy
Dubovo - cerové lesy

kukucka vencova
Kukučka vencová

Dubovo-cerové lesy ako významne svetlé a suché lesy sa vyznačujú vysokou pokryvnosťou v bylinnej etáži, a to hlavne tráv, často s dominanciou lipnice hájnej (Poa nemoralis). Typickou chránenou rastlinou tohto spoločenstva v území je kukučka vencová (Lychnis coronaria). V stromovej etáži popri dominancii duba cerového (Quercus cerris) a duba zimného (Quercus petrea) sa často vyskytuje a tvorí spodnú stromovú etáž javor poľný (Acer campestre). V krovinnej etáži hloh jednosemenný (Crataegus monogyna) a vtáčí zob (Ligustrum vulgare).

Dubovo-hrabové lesy sa na rozdiel od predchádzajúceho spoločenstva nachádzajú už na mierne vlhkých stanovištiach, najmä na svahoch s nižším sklonom. Z dôvodu hustejšieho zápoja korunového systému hraba obyčajného (Carpinus betulus) bylinná etáž je menej zastúpená, často tvorená ostricou chlpatou (Carex pilosa) alebo je charakteristická výskytom jarných efemérnych bylín: napr. blyskáč jarný (Ficaria verna), chochlačka plná (Corydalis solida) a veternica iskerníkovitá (Anemone ranunculoides) a iných. Z chránených rastlín tu môžeme spomenúť ľaliu zlatohlavú (Lilium martagon) a rôzne druhy kruštíkov (Epipactis sp.).

stara bucinaZ ostatných lesných biotopov, hlavne vo vyšších polohách alebo na svahoch so severnou orientáciou (Medveš, Karanč, NPR Šomoška, Šiator, Pohanský hrad, Monica a i.) nachádzame porasty kvetnatých bučín, ktoré na strmých svahoch mozaikovite môžu prechádzať do porastov kyslých bučín. V tomto území - v bučinách - má len lokálny a zriedkavý výskyt zubačka žliazkatá, karpatský endemit. Z chránených rastlín z čeľade vstavačovitých spomeňme aspoň vtáčiu prilbu červenú (Cephalanthera rubra).

Mechúrnik stromovitý (Colutea arborescens) sa vyskytuje najmä v teplomilných submediteránnych dubových lesoch. Pomiestne sa v nich nachádza aj dub plstnatý (Quercus pubescens).

Z prírodovedného, ako aj z ochranárskeho hľadiska sú veľmi významné lipovo-javorové sutinové lesy a jelšové podhorské lesy. Sutinové lesy sú väčšinou ochranné lesy a vzhľadom na skeletnatosť pôd, resp. vysoký sklon majú viac zachovalú štruktúru. Tiež sa v nich nachádza aj väčšie množstvo mŕtveho dreva. Tieto lesy nachádzame najčastejšie vo vrcholových partiách s výskytom skál.

Z nelesných travinných biotopov tvoria významnú časť xerotermné travinnobylinné porasty (pasienky), v menšej miere mezofilné pasienky a lúky. Medzi typické a zákonom chránené rastliny xerotermných pasienkov a lesostepí patria: poniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis), poniklec lúčny (Pulsatila pratensis), zlatofúz južný (Chrysopogon gryllus), alebo ľan chlpatý hladkastý (Linum hirsutum subsp. glabrescens), vstavač purpurový (Orchis purpurea), rôzne druhy kavyľov (Stipa sp.) a i. Na mezofilných pasienkoch sa na niekoľkých lokalitách ešte početne vyskytuje vstavač obyčajný (Orchis morio). Skalná vegetácia sa nachádza hlavne na prvkoch bazaltového vulkanizmu. Medzi jej predstaviteľov zaraďujeme skalnicu južnú (Sempervium marmoreum), rozchodník prudký (Sedum acre), a rôzne druhy slezinníkov (Asplenium sp.) V širšom území sa nachádzajú aj akumulačné vodné nádrže postavené väčšinou v 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia. Časť mokraďových biotopov je sústredená v ich blízkosti, ako aj na alúviách tokov. Zo vzácnejších a zároveň typických rastlín spomeňme okrasu okolíkatú (Butomus umbellatus), a sú literárne údaje aj o výskyte leknice žltej (Nuphar lutea).

brehova vegetacia
Brehová vegetácia vodnej nádrže

kavyl
Kavyľ

mezofilna luka
Mezofilná lúka

pasienok s ovcami
Pasienok s ovcami

poniklec velkokvety
Poniklec veľkokvetý

skalne spolocenstvo
Skalné spoločenstvo

kosatec zlty
Kosatec žltý

tarica skalna
Tarica skalná

vlci mak
Pole s vlčím makom

vstavac purpurovy
Vstavač purpurový

Živočíšstvo

V širšom území (CHKO Cerová vrchovina) bol doposiaľ dokázaný výskyt približne dva a pol tisíc zoologických taxónov. Z nich 339 patrí medzi chránené živočíchy a 337 je zaradených do Červeného zoznamu Slovenska. 184 druhov patrí k chráneným živočíchom európskeho významu.

Bezstavovce
Fauna bezstavovcov je známa len čiastočne, aj to len niektoré skupiny druhov. Poznatky o nich však nepovažujeme za úplné, najnovšie výskumy naďalej prinášajú nové údaje o výskyte ďalších druhov, významných z ekosozologického aj faunistického hľadiska. Za najvýznamnejšie taxóny územia považujeme druhy medzinárodného významu a druhy, ktoré majú v sledovanej oblasti hranicu svojho rozšírenia. V Chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina sa tiež v hojnom počte vyskytujú druhy mediteránne a panónske, ktoré sú v rámci Slovenska zriedkavé.

Z pavúkov (Aranea) považujeme za najvýznamnejší výskyt zory severskej (Zora parallela), ktorý je jediným údajom o výskyte tohto druhu na Slovensku. Strehúň balkánsky (Geolycosa vultuosa) v sledovanej oblasti dosahuje severnú hranicu rozšírenia, na Slovensku je jeho výskyt známy len z troch miest. V území bolo zistených zatial 63 druhov rovnokrídlovcov (Orthoptera). Zo vzácnych druhov možno spomenúť nasledovné: kobylka šúrová (Ruspolia nitidula), kobylka znášadlová (Tettigonia caudata) a koník žltopásy (Stetophymma grossum). Askalafus škvrnitokrídly (Libelluloides macaronius) je významný mediteránny prvok sieťokrídlovcov (Neuroptera) sledovanej oblasti. Z chrobákov (Coleoptera) za bežné druhy územia považujeme roháča obyčajného (Lucanus cervus), fuzáča veľkého (Cerambyx cerdo), za zriedkavého fuzáča alpského (Rosalia alpina). Tieto druhy sú na väčšine územia Európy už zriedkavé alebo vyhynuté. Z motýľov (Lepidoptera) si pozornosť v sledovanom území zaslúži zriedkavý jasoň chochlačkový (Parnassius mnemosyne) a pestroň vlkovcový (Zerynthia polyxena), ako aj svojím výskytom stredne hojný ohniváčik veľký (Lycaena dispar). Medzi najvzácnejšie druhy denných motýľov xerotermných pasienkov s vičencom patrí modráčik Oziris (Cupido osiris), známy zo Slovenska len z troch lokalít, len z územia Cerovej vrchoviny známy modráčik hnedý (Polyommatus admetus) a mediteránny prvok modráčik ranostajový (Everes alcetas). V Cerovej vrchovine sa nachádza aj najsilnejšia populácia modráčika čiernoškvrnného (Maculinea arion punctifera) na Slovensku.

vazka
Vážka

rohac obycajny
Roháč obyčajný

fuzac alpsky
Fuzáč alpský

pestron vlkovcovy
Pestroň vlkovcový

Stavovce
Spolu s faunou vodných nádrží je z územia Cerovej vrchoviny známy výskyt 22 druhov rýb (Osteichthyes) a 14 druhov obojživelníkov (Amphibia). Medzi typické druhy obojživelníkov územia radíme ropuchu bradavičnatú (Bufo bufo), ropuchu zelenú (Bufo viridis), rosničku zelenú (Hyla arborea) a skokana zeleného (Rana esculenta). Z plazov (Reptilia) je potvrdený výskyt 10 druhov. V sledovanej oblasti sa hojne vyskytuje jašterica zelená (Lacerta viridis), jašterica bystrá (Lacerta agilis), ako aj jašterica múrová (Podarcis muralis). Typické sú aj výskyty užovky hladkej (Coronella austriaca) a užovky stromovej (Elaphe longissima).

Na sledovanom území sú zo stavovcov druhovo najbohatšie zastúpené vtáky (Aves). Doposiaľ je známy výskyt 219 druhov. Medzi zriedkavé hniezdiče starých bučín radíme bociana čierneho (Ciconia nigra), sovu dlhochvostú (Strix uralensis) a datľa bielochrbtého (Dendrocopos leucotos). V dubinách je typické hniezdenie datľa prostredného (Dendrocopos medius), ojedinele aj kôrovníka krátkoprstého (Certhia brachydactyla). Zo zriedkavých dravcov sú známe aj údaje o výskyte hadiara krátkoprstého (Circaetus gallicus) v území. V súčasnosti okrem toho sú typickými druhmi pasienkov so solitérnymi stromami a kríkmi dudok chochlatý (Upupa epops), penica jarabá (Sylvia nisoria), strakoš červenochrbtý (Lanius collurio) a škovránok stromový (Lullula arborea). K zriedkavým hniezdičom kameňolomov patrí výr skalný (Bubo bubo). V pieskovniach v norách, vyhrabaných na prirodzených piesčitých stenách hniezdi včelárik zlatý (Merops apiaster). V trstinách lemujúcich vodné nádrže hniezdia okrem iných bučiačik močiarny (Ixobrychus minutus) a kaňa močiarna (Circus aeruginosus).

Zo sledovaného územia je známy výskyt 59 druhov cicavcov (Mammalia). V širšom území (Baštianska kotlina, Hostická kotlina) sa nachádza významné genofondové územie sysľa pasienkového (Spermophilus citellus) na Slovensku. Zo šeliem z hľadiska ochrany prírody môžeme vyzdvihnúť hlavne výskyt vydry riečnej (Lutra lutra) a mačky divej (Felis silvestris). Za faunisticky významný údaj považujeme potvrdenie výskytu netopiera nymfinho (Myotis alcathoe) a netopiera /raniaka/ veľkého (Nyctalus lasiopterus).

rosnicka zelena
Rosnička zelená

jasterica zelena
Jašterica zelená

vyr skalny
Mláďa výra skalného

vcelarik zlaty
Včelárik zlatý


Použitá literatúra


Geomorfologický prehľad

Podľa geomorfologického členenia Slovenska leží Fiľakovo v Matransko-slanskej oblasti, v geomorfologickom celku Cerová vrchovina a v podcelku Fiľakovská brázda. V oblasti Fiľakovskej brázdy sa dolina potoka Belina výrazne rozširuje na 3-4 km so šírkou nivy 1-1,5 km. Nadmorská výška nivy je na území Fiľakova 193 m. Najvyššie okolité kopce dosahujú nadmorskú výšku 340-350 m (Chrasť 350,1 m, Šarkan 340,7 m), pri Belinej aj 480 m. Tvoria ich tvrdé, odolné bazalty (čadiče) z konca treťohôr, kým nižšie ležiace svahy sú budované málo odolnými treťohornými morskými pieskovcami a štvrtohornými svahovými zvetralinami. Zvyšky bývalých štvrtohorných sopečných kráterov predstavujú dva kopce výrazne vystupujúce z nivy potoka Belina: Hradný vrch a Červený vrch.

Geologický vývoj a horninové zloženie

Geologický vývoj okolitých hornín začínal koncom starších treťohôr (koncom oligocénu), pred 24 miliónmi rokov, keď celé územie začalo poklesávať. Do klesajúcej panvy čoskoro vniklo more nazývané Paratethys. Zalialo členitý povrch na zvrásnených druhohorných a prvohorných horninách. Tieto sa dnes nachádzajú pod morskými usadeninami v oblasti Fiľakova v hĺbke okolo 700-800 m a podľa geofyzikálnych meraní i vrtov sa dá predpokladať, že reprezentujú prvohorné kryštalické horniny, ako fylity, bridlice a kremence.

More Paratethys zanechalo za sebou okolo 600 metrov hrubú vrstvu vápnitých prachovcov, ktoré vypĺňajú podstatnú časť Lučenskej kotliny. V geológii sa preto nazývajú lučenským súvrstvím. Na povrch vychádzajú severne od Fiľakova, na západnom úpätí kopca Kerčík. Vo zvetranom stave sú žltosivé, ale v hlbších častiach (kopaných studniach, jamách) sú sivé až modrosivé.

More sa z tohto územia stiahlo začiatkom mladších treťohôr (v spodnom miocéne), pred 20 miliónmi rokov, smerom na juh. V oblasti Cerovej vrchoviny zostal ešte po ňom aj okolo 250 m hrubý súbor pieskovcov (v oblasti Fiľakova okolo 100 m). Z týchto pieskovcov je v prevažnej miere zložené aj okolie Fiľakova. Nie náhodou sú teda v geológii označené pod názvom fiľakovské súvrstvie. Na miernych svahoch západne od mesta sú prevažne zakryté zvetralinami, ale na strmších stráňach pravého brehu Belinej, východne a juhovýchodne od mesta, vystupujú priamo na povrch. Sú žltosivé a v miestach väčšieho obsahu zrniek zelenkastého silikátového minerálu, tzv. glaukonitu, aj zelenkastosivé. Z pieskovcových stien miestami vystupujú pevnejšie lavice, ktoré sú vďaka vápnitému tmelu odolnejšie. Obsah vápnika v pieskovcoch je okolo 14-15%, miestami však môže dosahovať aj 50%.

Po stiahnutí sa mora sa usadili riečne štrky, piesky a na širokých prímorských nížinách aj jazerné íly, ktoré sú zachované juhozápadne od Fiľakova, najmä v oblasti Čakanoviec, Šiatorskej Bukovinky a Lipovian. Už v tomto období, teda pred 19 miliónmi rokov, sa prejavili prvé príznaky sopečnej činnosti. Z neďaleko ležiacich sopiek sa valil vodou nasýtený sopečný popol a prach, ktorý sa usadzoval v západnej časti Cerovej vrchoviny, ale v priamom okolí Fiľakova sa nezachoval. Sú to súčasné ryodacitové tufy, najbližšie sa vyskytujúce v okolí Čakanoviec a Pleša. Neskôr, pred 15 miliónmi rokov sa do hornej časti zemskej kôry vytlačila aj horúca andezitová magma, ktorá stuhla ešte pod povrchom. Je to súčasný andezit, ktorý sa ťaží v Šiatorskej Bukovinke.

kraterova stena
pohľad na zvyšok kráterovej steny s Fiľakovským hradom

tufove vrstvy
tufové vrstvy v hornej časti hradu, v pozadí bazaltový vrch Šarkan

cakanovsky profil
z takých pieskovcov je budovaná prevažná časť okolia Fiľakova (Čakanovský geologický profil)

Oveľa rozsiahlejšia bola sopečná činnosť koncom treťohôr (v pliocéne) a začiatkom štvrtohôr (v pleistocéne), ktorá zasiahla aj územie dnešného Fiľakova. Začínala sa pred 5 miliónmi rokov a končila pred cca 300 tisíc rokmi. Mala bázickejší charakter ako predchádzajúce staršie vulkanity, jej produktmi boli bazalty a ich tufy. V geológii sú zaradené do cerovej bazaltovej formácie. V staršej etape tohto vulkanizmu, pred 4,7 mil. rokov, z mohutnej sopky Monosa nad Obručnou sa vylial 4 km dlhý lávový prúd, ktorý končil nad Belinou. Unikátne ho odkrýva zvnútra Čamovský kameňolom s vertikálne uloženými stĺpmi odlučnosti, s podložnými pieskovcami a medzi nimi so štrkmi bývalej riečnej doliny. Následne sa zo sopiek juhovýchodne od Bulhar vyliali lávové prúdy, ktorých zvyšky dnes nájdeme aj na kopcoch Kerčík a Šarkan a nakoniec trebeľovský lávový prúd, ktorý sa tiahne od Čakanoviec až k Trebeľovciam. Bazalt v okolí Fiľakova ťažili resp. ťažia vo viacerých kameňolomoch (Fiľakovské Biskupice, Chrasť, Bulhary, Čamovce). V minulosti ho používali najmä na výrobu dlažobných kociek a obrubníkov na dláždenie ciest, dnes ho využívajú skôr ako drvinu na spevnenie ciest. V kameňolome Chrasť medzi Fiľakovom a Ratkou sa pod bazaltom lávového prúdu unikátne zachovali zvyšky červených prepálených pôd z najstarších štvrtohôr.

Bazaltový vulkanizmus pokračoval aj v štvrtohorách, keď sa územie Cerovej vrchoviny začalo intenzívne dvíhať. Tento výzdvih sa začal približne pred 2 miliónmi rokov a územie sa ustálilo až pred 10 tisíc rokmi. Malo to kľúčový význam vo vytváraní dnešného povrchu okolia Fiľakova, ale aj celej Cerovej vrchoviny. Bazaltové lávové prúdy valiace sa od Monosy a Čakanoviec vytlačili potoky Belina a Babský potok z pôvodného koryta smerom na západ. Následkom výzdvihu pohoria sa zvýšila energia potokov a začali sa hlboko zarezávať do mäkších pieskovcov. Ku koncu starších štvrtohôr (pleistocénu) tak vytvorili doliny hlboké 160 m (v centrálnej časti Cerovej vrchoviny až 300 m). Výsledkom výzdvihu bol vznik obráteného, tzv. inverzného povrchu zeme. Znamená to, že na miestach, kde koncom treťohôr boli doliny (do ktorých sa vyliala bazaltová láva zo sopiek), v súčasnosti sa vďaka odolným bazaltom vytvorili najvyššie ležiace hrebene, a naopak, kde sa pôvodne nachádzali pieskovcové kopce, dnes v nich vznikli hlboké erózne doliny.

Výzdvih však nebol rovnomerný. V období menších prestávok potok Belina ukladal štrky a piesky. V súčasnosti zvyšky takýchto štrkov na tzv. riečnych terasách môžeme nájsť na ľavom brehu potoka nad Fiľakovskými Biskupicami a ojedinele aj nad Fiľakovom.

V starších štvrtohorách, pred cca 300-400 tisíc rokmi, vybuchli na území Cerovej vrchoviny posledné sopky. Hlboká zlomová línia smeru severozápad-juhovýchod, ktorá sa ťahá dolinou potoka Belina smerom na belinský hrebeň, umožnila výstup prehriatych bázických horninových hmôt z oblasti vrchného plášťa Zeme, ktoré pri styku s vodou v blízkosti povrchu prudko explodovali a na území dnešného Fiľakova vytvorili najmenej dva hlboké krátery. Dná kráterov ležali o niekoľko desiatok metrov nižšie od okolitého povrchu, preto sa v nich udržiavala voda v podobe kráterového jazera. Takéto typy kráterov sú označené ako maary. V okolí kráterov sa opakovanými erupciami ukladali drobné sopečné úlomky, tzv. lapily, ale aj väčšie vulkanické bomby. Z nich sa vytvoril tufový prstencový val. Potok Belina ich však postupne podrezával a odnášal. Z oboch kráterov zostali len zvyšky tufového valu, jeden na hradnom vrchu a druhý na Červenom vrchu.

bazaltovy stlp
skĺznutý bazaltový stĺp na Belinských skalách

pieskovcova bomba
sopkou vytrhnutá pieskovcová bomba v tufových vrstvách hradného vrchu

hradna stena
nákres hradnej steny (vyhotovil: Vlastimil Konečný)

Z náučného hľadiska je zvlášť hodnotný hradný vrch, kde bol v roku 2000 vybudovaný aj náučný chodník. Vo vnútri hradu sa pred nami odkrývajú vnútorné časti tufového valu, zvažujúce sa k pôvodnému kráteru. Výstavbou hradu odrezané steny nám prezrádzajú búrlivé udalosti sopečnej aktivity. Môžeme tu pozorovať okolo 15-20° sklon tufových vrstiev k juhozápadu až západu, inde aj k severozápadu. Točia sa teda v tvare poloblúka k západu, podľa čoho môžeme usudzovať, že centrum krátera ležalo západne od hradného vrchu.

Vo vyšších častiach odkryvov je sopečný materiál uložený chaoticky a prejavujú sa tu aj sklzové deformácie. Znamená to, že následkom seizmických otrasov došlo k skĺznutiu niektorých častí sopečných usadenín na prudkom vnútornom svahu krátera, miestami aj k pohybu vo vnútorných svahových kanáloch. Niektoré časti sa skĺzli dole aj po zlomoch.

Na viacerých miestach najmä v hornej časti hradného vrchu nájdeme vo vnútri duté polguľovité telieska veľkosti päste. Sú to sopečné bomby pozostávajúce z pieskovca. Kúsky pieskovca boli povytrhávané z podložia (podložie i okolie sopky tvoria treťohorné morské pieskovce fiľakovského súvrstvia), vyhodené vysoko do vzduchu, kde sa rotáciou zaoblili a prehriali. Preto je ich tmavšia a tvrdšia vonkajšia časť prepálená, kým z vnútornej neprepálenej časti sa pieskovec vyvetral.

Popri spomínanom hlbokom zlome v doline potoka Belina aj v súčasnosti prúdi nahor oxid uhličitý. V blízkosti povrchu sa mieša s vodou, čím sa vytvára minerálna voda - šťavica. Na území mesta sú známe 3 pramene, z ktorých sú dva zachytené vrtmi hlbokými 38 resp. 50 m. Tieto minerálne vody sú studené (10-13,5 °C), slabo mineralizované (1,2-1,7 g/l), silne uhličité (obsah CO2 1,4-1,9 g/l) a majú nevýrazný magnéziovo-hydrogénovo-bikarbonátový charakter. Podobný zlom prebieha aj cez obec Šíd, kde sa nachádza 7 prirodzených výverov minerálnych vôd.